Nikita položil notebook a otočil sa k nej, unavený a podráždený.
„Je to tiež tvoj kamarát a vždy si ho akceptovala! Nebuď taká. Je ti nepríjemné, keď sa smeje? Je stále rovnaký, nič viac. Vždy si bola na tieto veci príliš citlivá.“
Žana si vzdychla, ale jej tvár sa ešte viac napla.
„Nepočúvaš ma! Znova mal tú drzosť povedať, že by sme mali ‚zmeniť náš sexuálny život‘ a navrhol, aby sme ‚experimentovali‘ s niekým iným! Uvedomuješ si to vôbec?! Myslí si, že môže len tak vojsť do našej spálne? Tieto nezmysly nebudem tolerovať! A ty tam sedíš, mlčíš, akoby bolo všetko v poriadku!“
Nikita cítil, ako mu stuhne krv v žilách. Arťom vedel byť hrubý, ale nie až taký hrubý. Vždy žartoval, ale nikdy neprekročil takú hranicu. Možno povedal niečo nevhodné, ale bolo nepravdepodobné, že jeho slová boli až také nebezpečné.
„Počkaj, to myslíš vážne? To povedal Arťom?“ Nikita vstal a cítil, ako sa mu vnútro napína. Nikdy by si nemyslel, že to môže byť také vážne. „Ale on len žartoval, Žanna. Nerob z krtinca horu. Nemôžeš sa s ním pokojne porozprávať, aby sa to už neopakovalo?“
Žana kypela zúrivosťou.
„Ty vážne ničomu nerozumieš! Ako môžeš takto žartovať? Toto nie je žart, Nikita! To je jednoducho neprijateľné! A ty tiež, stále ho obhajuješ! Dosť! Už ho nebudem tolerovať stále u nás doma a ty to musíš tiež pochopiť!“
Nikita cítil, ako mu dochádza trpezlivosť. Vedel, že problémy s Arťomom neboli len hádky o jeho vtipoch, ale aj to, že Žanna nedokázala prijať jeho priateľstvo. Nebolo to len nedorozumenie, ale boj o teritórium v ich vzťahu.
„Preháňaš!“ Jeho hlas zotvrdol. „Arťom bol môj priateľ ešte predtým, ako si vstúpil do môjho života. Nevzdám sa ho. Nesnažil sa nám zničiť životy a ty... Robíš z ničoho veľkú vec.“
Žana si vzala veci a zamierila k dverám.
„Dobre. Nech všetko zostane tak, ako je. Len majte na pamäti: nebudem tolerovať tieto škandály v dome. Nebudem sa cítiť ako na experimentálnom poli. Nech si váš priateľ nechá vaše vtipy a ja si budem žiť, ako sa mi zachce.“
Nikita vstal, schmatol kľúče a zamieril k nej.
„Počkaj. Nemôžeš len tak odísť z tohto rozhovoru bez toho, aby si ho vyriešila! Zhanna, je pre mňa dôležité ťa počuť!“
Žanna už bola na chodbe a bez toho, aby sa otočila, povedala:
„Nepočuješ ma. Počuješ len svojho priateľa. A asi ti je jedno, ako sa cítim. To je všetko, Nikita, je to na tebe, ako sa rozhodneš.“
Ticho za sebou zabuchla dvere a odišla. Nikita zostal sám v prázdnom byte a cítil sa, akoby ho do tváre udrel studený vietor.
Znova pozrel na notebook, ale už sa nedokázal sústrediť. Myslel len na to, ako sa ich vzťah nejako začína rozpadať. Arťom, vtipy, ich osobný život – z toho všetkého sa stal jeden veľký problém. A nikto nevedel, ako ho vyriešiť.
Nikita stál v prázdnom byte a snažil sa utíšiť búrku, ktorá v ňom zúrila. Chápal, že s každým slovom, s každou malichernou hádkou sa od seba stále viac vzďaľovali. Vždy si myslel, že ich vzťah je silný, ale teraz, sám v izbe, ho premohol nepríjemný pocit, že sa niečo rúca.
Vedel, že Žanna odišla k mame. V ich dome vždy existovala neviditeľná bariéra, ktorá sa objavila hneď, ako sa začali skutočné rozhovory o citoch. Vyhýbala sa im. A on tiež. Bolo to jednoduchšie, ako hovoriť o skutočných dôvodoch napätia. Nikita sa pozrel na hodinky. Čas sa nepohol. Vstal a prešiel k oknu.
Prešlo niekoľko hodín a napätie neustupovalo. Premýšľal o tom, aké pokojné to bolo predtým, keď sa smiali, diskutovali o novinkách a nekládli také ťažké otázky. Vedel, že na Žannine slová, jej obvinenia, nezabudne. A predsa nemohol uveriť, že je to všetko také vážne.
Zvuky z kuchyne prerušili jeho myšlienky. Bol to jeho telefón – správa od Arťoma. Nikita ho otvoril a prečítal: „Hej, si vôbec nažive? Máme plán na dnešný večer. Chceš si oddýchnuť?“
Nikita sa zasmial, ale bolo to krátke a znepokojujúce. Arťom bol stále jeho najlepší priateľ, ale teraz s ním nemohol hovoriť o prítomnosti. Záležalo len na tom, ako si so Žannou nájdu spoločnú reč.
Vytočil Žannino číslo, ale počul len pípanie. Nezdvihla. Nikita znova vytočil jej číslo a opäť počul len pípanie.
„Možno má pravdu?“ prebleskla mu myšlienka. Možno by sa mal skúsiť pustiť všetko, čo ich brzdilo? Ale nevedel, či by dokázal žiť bez toho, čo bolo jeho základom – bez intimity, bez úprimnosti, ktorú kedysi zdieľali.
Položil telefón na stôl, sadol si na stoličku a začal premýšľať. Myšlienky sa mu rojili hlavou, ale žiadna nepriniesla jasnosť. Všetko bolo tak, ako bolo, a predsa na tom už nezáležalo.
Možno sa zajtra znova porozprávajú. Možno sa opäť rozídu, ale nikto nevie, ako dlho tento stav môže trvať. A čo je dôležitejšie, čo sa s nimi stane, ak to takto bude pokračovať?
Ako si vybrať vypínače, zásuvky a podlahové vešiaky: praktické tipy pre váš domov